Milan Čarňanský
Nepotrebné veci
Nech mi nik nehovorí, že nemá syndróm sysľa. U každého z nás je rozvinutý inak, každý lipneme na niečom inom. A tak hrabeme ku sebe.
Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Nech mi nik nehovorí, že nemá syndróm sysľa. U každého z nás je rozvinutý inak, každý lipneme na niečom inom. A tak hrabeme ku sebe.
Nikdy by som nebol veril, čo dokáže spôsobiť jedna bradavica, keby som to nebol zažil na kamarátovej koži. Znepríjemní život nielen svojmu nositeľovi ale aj celej ulici.
Starú známu pravdu, že človek je spoločenský tvor si naplno uvedomíme, keď sme odtrhnutí od okolitého sveta a vrhnutí do izolácie.
V posledných rokoch sa slovo kríza totálne sprofanovalo. Vnímame ho ako vyrážku na intímnom mieste, ktorá zo začiatku robila nervy, ale nakoniec sme sa naučili nevšímať si ju.
Prišiel čas dovoleniek. Ani by som si to nevšimol, keby sa neukázal môj dobrý kamarát Fero. Dotrepal sa ako vždy; nečakane a že niečo potrebuje.
Žena sedela na obrubníku, ktorý oddeľoval cestu a chodník. Keď som k nej podišiel bližšie, zazrel som lýtko, ktoré mala obviazané vreckovkou a spod ktorej vytekala krv.
Pri slove databáza si okamžite predstavím veľké množstvo údajov, ktoré poslušne napochodujú do vopred pripravených priehradok. Obsah tohto slová na mňa vždy pôsobil chladne, až odosobnene. Omyl.
Podľa mňa nie je na svete nič ľahšie ako niečo stratiť. Pri strate sa vždy jedná len o krátky okamih, a to čo nám patrilo je preč.
Nie, nebudem hovoriť o takom, na ktorý keď nasadnete a roztočí sa na plnú rýchlosť, začne vám byť zle od žalúdka. Na tomto, o ktorom hovorím, zvyčajne cítite únavu.
Existujú ľudia, ktorí za každú cenu musia porušiť dohodnuté pravidlá, normy, zásady. A v ich konaní nie je nič revolučné. Jednoducho nedokážu zaujať iný postoj.
Zmizol sneh, topánky rozhadzovali moje kroky po holej zemi a oči hľadali jamky. Nenašli ani jednu. Možno aj preto, že je okolo nás priveľa betónu a asfaltu. Možno že aj pre niečo iné.
Podľa mňa nedorozumenia striehnu na každom rohu. Stačí, aby sa stretol človek s človekom a netreba ani podať pomocnú ruku, aby vznikol okamih, keď by sa jeden od hanby najradšej prepadol pod zem.
Dávno som zabudol na to slovo. Pripomenuli mi ho deti. Od susedov. Rodičia potrebovali odísť na celý deň a ich dvaja potomkovia lietali v neistote, kto sa o nich postará. Sused mi bol ukradnutý, ba aj nesympatický, no pre susedu mám slabosť.
Každý človek má svojské oči; okrem farby majú osobitý tvar, niektoré sú akoby zaspaté, iné zvedavé, nájdu sa aj prenikavé.
Je to až na neuverenie, ale vybral som sa do mesta, doma som sa po sviatkoch nudil a zabudol som sa obuť. V januári! Ale stalo sa.
Kedysi sa na konci roka bilancovalo. Možno v dnešnej uponáhľanej dobe to už mnohí nerobia, ale môj dobrý kamarát Fero si ctí tradície.
Najčastejšie sa mi to stáva zrána. Buď odchádzam z bytu, alebo chcem otvoriť dvere na kancelárii. Vtedy neviem zo zväzku narýchlo nájsť ten správny. Pritom ich používam každý deň.
Akosi sme si zvykli, a prevláda názor, že politici sa o nás zaujímajú iba pred voľbami. Je to zastaraný a spiatočnícky názor.
Verejne sa priznávam k úchylke už len preto, že som presvedčený, že každý z nás nejakú má. Ibaže nám chýba odvaha o nich verejne hovoriť. Moja je vybočením z normálu, vlastne ako každá úchylka. A aj preto nemusí byť okolím akceptovaná.
V letných mesiacoch sa v nás prebúdzajú kočovné gény po predkoch. Na dovolenke mám rád, že čas je ukrytý v cestovnom kufri, priatelia aj nepriatelia zostali ďaleko a každé putovanie má v sebe ukryté niečo nečakané.