Pätníky na ceste z minulosti

Autor: Milan Čarňanský | 31.1.2011 o 7:00 | Karma článku: 8,18 | Prečítané:  702x

Väčšinou sú pätníkmi prvé lásky, ulica, na ktorej človek vyrastal. Sú to kamaráti, školská lavica, dokonca to môže byť impresia obyčajného dňa, dátum z pamäte zmizol, zostali iba vône, ktoré poletovali vzduchom, teplo, ktoré slnko vyžarovalo a niečo nedefinovateľné pod jazykom. Jedným z mojich pätníkov je Jano Maxim, krčmár mojej mladosti.  

V osemdesiatych rokoch študentskou krčmou v Spišskej Novej Vsi bola vináreň Zbrojnoš, ktorá stála na námestí, v tesnom susedstve múzea. Vchádzalo sa do tmavého podchodu a po starobylom schodišti kedysi cirkevnej budovy sa vyšlo na prvé poschodie. Najprv ste sa zrazili so štipľavým puchom moču a zvratkov, dvere na toaletu boli roky vylomené a nik sa neunúval ich opraviť, rozrazili ste lietačky a hustý cigaretový dym ihneď zatlačil do zabudnutia predchádzajúce vône.

Vináreň tvorili štyri pozdĺžne miestnosti navzájom voľne prepojené. Okrem jednej, celkom napravo, tá bola vyhradená ako salónik pre nomenklatúrne kádre. Naľavo zo vstupnej miestnosti sa vchádzalo do priestoru, ktorý susedil s výčapom. V poslednej miestnosti sa zvyčajne usádzali náhodní návštevníci, na ktorých obsluha pravidelne zabúdala.

Vo vstupnej miestnosti návštevu vítalo brnenie zbrojnoša, do ktorého sa odhadzovali nedopalky cigariet a skrýval prinesený alkohol.

Atmosféru vinárne dotvárali študenti a hlavný čašník Jano Maxim. Bol vysoký, blonďavé mierne zvlnené vlasy mal vždy starostlivo upravené, ako aj fúzy a v ostro rezanej tvári sa nič nedalo vystopovať. Čašnícku uniformu mal vždy čistú, na to si potrpel. A tiež na to, aby hostia konzumovali. Kvôli konzumácii sme sa zblížili.

Rodičia ma držali nakrátko. Z ich nízkeho príjmu mi nemohli narásť rozhadzovačné krídla. Zvyčajne som sedával v rohu najväčšieho stola a na otázku, čo si dám, som odvetil, že nič, lebo hneď odídem. A presedel som nasucho až do záverečnej. Keď som bol pri peniazoch, objednával som si džúsový strik; deci džúsu a deci vody. Tuším to stálo šesťdesiat halierov. Nikdy som si nedával nič iné.

Jedného dňa mal Jano Maxim zlú náladu. Miera trpezlivosti pretiekla a on mi doniesol dve deci džúsu. - To je na účet podniku, - štekol po mne. Nedal som si to za klobúk a hodil na stôl sedemdesiat halierov. - Za zvyšok si kúpte niečo na seba.

Nahnevaný odišiel, dlho netrvalo, hanba ma nakopala do zadku a vošiel som do jeho kráľovstva. - Bol som sprostý, prepáčte. - Mávol rukou. - Furt lietam dopredu a treba sa mi učiť. Na staré kolená namáhať hlavu.

- Pomôžem vám.

Takto moje návštevy zmenili charakter. Vpredu bol smiech a vrava a my dvaja sme sa vzadu krčili nad knihami. Mal podmienku, aby mohol robiť hlavného čašníka, musel si dorobiť maturitu. Školu skončil, určite však viac svojou snahou ako mojou pomocou.

Boli dni, keď nám patrila celá vináreň. Miloval som improvizované vystúpenia, ktoré nahrádzali divadlo, knihy a aj televíziu. Z masívnej stoličky som si spravil rečnícky pult a zabudol na to, že nesedím len s kamarátmi, ale sú tam aj neznámi ľudia. Často sa zabúdal aj Jano Maxim, sedával s ostatnými a smial sa, akoby bol aj on hosť. Čo si pamätám, tak predstavenia sa nekonali iba v období, keď bežal v televízii Sandokán. Naňho sme nemali.

Roky strednej aj vysokej školy mám spojené so Zbrojnošom a Janom Maximom. Po škole som musel na prezenčnú vojnu. Dovolenku som dostal na Silvestra. S kamarátom, Lacom Fabiánom, sme sa mali stretnúť, kde inde, ako u Zbrojnoša. Mal to byť východiskový bod koncoročnej oslavy.

Na lietačkách ma privítal nápis Uzavretá spoločnosť. Jano, keď sa dozvedel, že prídem, na vlastné riziko zatvoril prevádzku a vyhradil nám jediný stôl, na ktorý dodal víno, Laco priniesol cigarety a ja domáce klobásy. Plánovali sme posedieť hodinku, dve. O štvrtej ráno nás zrušila Janova manželka. Odišli sme triezvi a až oveľa neskôr mi došlo, že som vtedy prežil jeden z najkrajších Silvestrov.

Čas nás rozhádzal na všetky strany. Svet sa zmenil. My sme zostarli, vináreň Zbrojnoš odišla pred dvadsiatimi rokmi do zabudnutia. Nič nezostalo okrem pätníkov minulosti. Nedávno mi ten svoj z batohu vytiahol sivovlasý Jano Maxim pri náhodnom stretnutí na ulici.

Pätníky po rokoch vedia potešiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?