Mohli si to dovoliť, veď medzi ľuďmi a opicami nebol žiadny rozdiel, až na to rozmýšľanie. To dá rozum. Viem, teraz sa mi to hovorí ľahko, len tak akoby cez plece, lenže tí ľudia niesli na svojich bedrách boj o holý život, boj o potravu, boj o samice a samcov, boj o územie, boj o teplé miestečko a ešte sa k tomu učili aj hýbať rozumom. Podľa mňa to bolo pre nich rovnako namáhavé ako je to aj dnes pre nás. Samozrejme, že sme za tú dobu toho vymysleli habadej, ale aby nám rozmýšľanie išlo ľahšie, tak na to sme ešte neprišli.
Nevadí, v potu tváre sme sa neustálym premýšľaním a špekulovaním prepracovali z opice na človeka postmoderného. Byť človekom postmoderným, to je sveta žiť. Tými našimi hlavičkami sme si život poriadne uľahčili.
Iba človek bez rozumu neprizná, že vyhrávame nad chorobami, smrti sme skoro rovnocennými partnermi, preto žijeme čoraz dlhšie, pokorili sme vzdialenosti, čas, nie sú nám sväté najvyššie končiare, bezodné hĺbky a keď sa naserieme, tak aj ten hlúpy atóm rozbijeme ako nič. To všetko iba preto, že rozmýšľame a chceme sa mať lepšie. A veru sa aj máme. Lepšie, ešte lepšie, najlepšie.
Keď sa obzrieme dozadu, pre našich predkov máme len zhovievavý úsmev. Pre ich primitívne boje. Aj postmodernému človeku je blízky boj o holý život, boj o potravu, zjednodušene povedané boj o samicu či samca, boj o územie, či boj o teplé miestečko. Netvrdím, že v modernom boji, či už ide o vojnové konflikty, pouličné prestrelky, alebo obyčajné hádky, či dopravné kolízie, sa nepritrafia aj nejaké mŕtvolky, ibaže sa to deje na úrovni, s rozumom, šikovne, až je na to radosť pozerať.
Mám rád našu postmodernú dobu. Bdiem nad ňou, ochraňujem ju. Preto denne chodím do zoologickej záhrady. Pozorujem opice. Čo ak by niektorá dostala sprostý nápad, že začne premýšľať. Ostatné by sa hneď po nej opičili, vybehli by do ulíc medzi ľudí a nešťastie by bolo na svete. Nik by nevedel, kto je kto.
Veru, vystačíme si aj bez nich.