Tiež patrím k zaskočencom. Keď mi mama oznámila, že zomrela otcova sestra, poriadne to mnou zalomcovalo. Pohreb mal byť v nedeľu. Otcova sestra žila za Trebišovom. Nasadli sme do auta a vyrazili.
V posledných rokoch sme do rodnej dediny môjho otca, do Veľat, jazdili cez Košice. A zrazu som tam išiel inou trasou, cez Prešov. Presne tadiaľto nás vozil otec, keď sme boli so sestrou malé deti. To bolo v čase, keď do áut neboli náhradné diely, všetko sa odlievalo a cestou sme stáli aj päťkrát, kým sme nový defekt opravili. Možno to bolo pomalou jazdou, možno iným videním sveta, no aj po rokoch som si pamätal každú zákrutu, každý kopec. Zdalo sa mi, akoby celá cesta patrila už do záhrady rodného domu môjho otca.
Spomínaním som podvedome spomalil rýchlosť a tak sme prišli tesne pred začiatkom smútočného obradu. V domčeku smútku som okrem tety v odkrytej truhle spoznal ešte sesternicu a jej deti, niekoľko tvári, ktoré mi boli povedomé a priradil som ich k vzdialenejšej rodine, no boli tam aj ľudia z dediny, ktorí vymenili nedeľný televízny program za rozlúčku s mŕtvou.
Obrad bol tradičný v tom zmysle, že sa viedli pekné reči. Radšej som sa utiekol do spomienok. V dome, v ktorom sa narodil môj otec a v ktorom prežila celý svoj život jeho sestra, som trávil skoro všetky prázdniny. Prievan v dome smútku mi privial vôňu čerstvo nadojeného mlieka, zrelých hrušiek, chleba s masťou a cibuľou, spotených koní, ktoré stáli na dvore v čase obeda a ja som im v čistučkom vedre priniesol vodu, potom ma starý otec za odmenu brával so sebou do viníc, kde praskali bobule hrozna a pery dievčat pri nesmelých bozkoch, tiež som cítil zápach čerstvej krvi a videl sa, ako si zapchávam uši, aby som nepočul kvičať prasa, ako som neveriaco okálil, keď sa zviera menilo na klobásy, slaninu, jaternice, pláty mäsa. Všetky tie vône a obrazy sedeli vo mne a preto som sa nikdy nebál, že sa vo svete stratím.
Precitol som a uvidel, ako truhlu spúšťajú do jamy. Hľadel som do hrobu a vtedy ma to udrelo. Nevedomky som vykríkol: Kľúče!
Mama si myslela, že mi do jamy spadli kľúče od môjho bytu či auta. Upokojil som ju, že mám jedny aj druhé, že mi žiadne nechýbajú. Nebola to pravda. Do hrobu spadli kľúče od domu, ktorý pevne patril do môjho sveta a do ktorého už nikdy nevstúpim. To veľmi zabolelo.
Každý hrob ukrýva tajomstvá, a v mnohých sú aj kľúče od domov, do ktorých sa už nikdy nevstúpi.