Od prvých okamihov ako sme sa stretli, len ochkal a jojkal, vzdychal a prevracal oči. Možno je to trendy vo svete a vzdychanie a prevracanie očí ku nám ešte nedorazilo. Tak či tak, po chvíli mi to začalo liezť na nervy.
- Musíš to robiť?
Vzdychol si a prevrátil oči. Až za tým otvoril ústa. - To Slovensko sa zmenilo.
- Hej, - zahundral som. - Kedysi sme si v tichosti púšťali do gatí a teraz tie gate visia na šnúrach.
- Nie, ty to nemôžeš vidieť. - Vytisol som naňho najprv jedno oko a potom aj druhé. Zavrtel hlavou. - To nie je v očiach. Musíš mať odstup. Potom vidíš svet inak.
Fero hovoril múdro. Svet ho naučil. Dokonca na ňom nebolo vidno, že občiansky preukaz vyfasoval na konci štvrtej triedy. Od Fera som sa teraz mohol len učiť.
- V čom sme sa akože zmenili?
Usmial sa na mňa širokým úsmevom. - Slovensko sa stalo turistickou veľmocou.
- Sprostosť.
- Nie, viem, čo hovorím, aj keď to nemám podložené štatistikami. Robím to len takým laickým odhadom. Podľa mňa v tejto krajine pripadá na obyvateľa najvyšší počet turistov na svete.
- Sprostosť.
Aj som sa nadýchol, že mu to vyvrátim, no v tom svojom opojení ma nepustil k slovu.
- Je to úžasné, za takú krátku dobu a krajina a ľudia sa tak zmenili. K lepšiemu.
- Šibe ti? Hovoríš sprostosti.
- Nie! - zrúkol. - Len sa poobzeraj okolo seba. Musíš vidieť čo ja. Kam ti oko spadne, všade natrafí na turistu. Starí, mladí, manželia, vdovci, celé rodiny...
- Sprostosť.
- Všetci pestujú turistiku. Fantastické! Aj deti k tomu vedú.
- Fero, to je...
- Len sa na nich pozri. Ten odhodlaný krok, každý má batoh na pleciach. Je ich plná krajina.
To sa nedalo počúvať. Mávol som rukou a pobral sa preč. Zreval.
- Kam utekáš?
- Na nákup do hypermarketu.
Nadhodil som si batoh na pleci a stratil sa múdremu Ferovi v dave.
