Nech nik nehovorí, že ten čas do sviatkov neprežíva hekticky. Dni si vypĺňame činnosťami, ktoré nám peniaze zabezpečia a aktivitami, ktoré nás tých peňazí zbavia.
Nech nik nehovorí, že nemá rád darčeky. V darčeku je ukrytá esencia tajomstva, očakávania a vytešovania. Po strhnutí obalu sa stávame majiteľmi veci, o ktorej sme dovtedy ani netušili, že bude naša.
Nehovorím, že darčeky nemajú aj svoje tienisté stránky. Ich najväčšou slabinou je, že veľakrát urobia väčšiu radosť darcovi ako obdarovanému. Darca zbadá vec a v duchu vykríkne: To sa mi veľmi páči. Kúpim to a dám... V duchu hľadá človeka, ktorému možno srdce po tej veci až tak nepiští. Druhou slabinou darovania je, že obdarovaný dostane aj dve veci rovnaké.
Ja bojujem proti týmto slabinám svojsky. Viem, kto si na mňa cez Vianoce spomenie a tiež viem, po čom mi srdce piští. Takže si píšem zoznam, v ktorom je meno a k nemu priradený darček.
Pri spisovaní zoznamu zvyčajne upokojujem rozutekané myšlienky obľúbenými knihami. Toho roku som zavadil o Varlama Šalamova a jeho Kolymské poviedky. Opisuje v nich život v pracovných táboroch na Sibíri tak sugestívne a úprimne, až sa mi z toho tají dych. Tí ľudia trpeli núdzou. Nič nedostali iba tak. Buď si veci vyrobili alebo ukradli. Len aby prežili.
Knihu čítam pomaly. Pravdepodobne mi to potrvá až do konca roka. Pri čítaní používam záložku. Je to papier so zoznamom vecí, ktoré by som chcel pod stromček.
Pre hlúpy zvyk čítať, budem aj tohoročné Vianoce bez darčekov.