Skoro všetky databázy sú doslova nasiaknuté človečinou. Minimálne tým, že ich vytvárajú ľudia. Zvyčajne sú v nich, až na zanedbateľné množstvo, údaje o ľuďoch.
Už pri narodení, ešte sme sa ani nezbavili krvi a šoku z tohto čudného sveta, už nás strkajú do prvého chlievika. Šup a sme v matrike.
Ostatné databázy čakajú v zálohe ako hladné šelmy. A my, plný naivnej dôverčivosti, vykročíme do života. A každým krokom spadneme do otvorenej papule ďalšej databázy.
Evidenciu o nás si vedie polícia, miestne úrady, podchytili si nás lekári, poisťovne, sme v databáze majiteľov áut, absolventov školy, záznamy o nás majú mobilní operátori, všíma si nás vláda Spojených štátov. Občas to vyzerá, že sme na svet prišli, len aby sme nasýtili prázdne bruchá databáz.
Keby som sa spýtal kohokoľvek, či mu nevadí, že si niekto o ňom zhromažďuje údaje, drvivej väčšine by to vadilo. Aj s prejavom pobúrenia.
Ak by sme si dali námahu a zisťovali u tvorcov, na čo sú im dobré tieto databázy, pravdepodobne by nám povedali, že kvôli prehľadu a poriadku. Pravdepodobne by nám už nepovedali, že takto sú ľudia ľahšie manipulovateľní.
A my si spokojne žijeme v domnienke, že sme si vybudovali chlievik osobnej slobody, že o svojom osude rozhodujeme sami. Dokonca si osobujeme mať vlastné tajomstvá. Tajomstvá, ktorým však chýba ten povestný pláštik, ktorým sú prikryté.
Najväčším paradoxom však je, že každý z nás si tiež zariadil súkromnú kartotéku; priateľov, nepriateľov, mileneckých vzťahov, miest, kde nám bolo dobre, krásnych spomienok, spomienok, ktoré sú zastrčené v poslednej priehradke pamäte.
Sme odsúdení sedieť v chlievikoch s vystrčenými hlavami. Či sa nám to páči alebo nie. Do tej poslednej databázy sa nikomu nechce. Ale ako pri každej, ani tu, sa nás nik na nič nebude pýtať.