Ja som nebol vrhnutý. Izoloval som sa sám. Dobrovoľne. I keď v mojom prípade dobrovoľnosť znamenala zmes musel som, chcel som, šiel som. Izolačka ma čakala na kopci za mestom na oddelení chirurgie.
Nemocnice majú zvláštnu moc. Ako náhle vstúpite za dvere lôžkovej časti, to prostredie z vás strháva oblečenie, vypína zvuky, vylieva z hlavy dojmy. Možno má na tom zásluhu aj strach, či sa všetko podarí.
Neviem ako iní, no ja som si naplno začal uvedomovať čas. Tiež bol nahý a rozlieval sa do všetkých strán, monotónne, nič ho nedokázalo zastaviť. Neustále šiel dopredu, aj keď čas nemá nohy. Tam mi došlo, že aj keď sa posúva, čas nemá cieľ. Ten majú ľudia. A z toho cieľa máme strach. Hlavne v nemocnici.
Mohol som si dovoliť nad tým rozmýšľať. Izolovaný som sa nemusel trápiť nad rastom cien, nad nehodovosťou na cestách, nad vojnovými konfliktami, nad zvrátenosťou politiky, nad hádkami so susedou, nad oslabenou kožou pracovných a ľudských vzťahov.
Ležal som prikrytý časom, do ktorého sa zabodávali stony pacientov, nekonečné podvečerné hovory, občas smiech, zvuk zapnutého televízora, pričom v tomto prostredí stupídne seriály zneli ešte stupídnejšie. Podľahol som nemocničnému režimu; skoré vstávanie, meranie teploty, malá vizita, veľká vizita, podávanie liekov, čakanie na chlad chirurgických nástrojov.
Izolácia zmenila veľa. Iba času sa nedotkla. Keď prišiel čas, svetlá na mňa svietili, okolo pobehávali sestričky, lekári, nástroje cerili zuby, tváre sa ukrývali za masky, čas diskrétne opustil operačnú sálu, aby sa ku mne neskôr vrátil a opäť si sadol na moju posteľ. Bol som rád, že sa na mňa nevykašľal. Lekári sa usmievali, sestričky neprestávali byť milé.
V tom momente sa izolácia prejavila naplno. A možno práve vtedy som si uvedomil, koľko nezmyselnosti a hlúposti nás okráda o čas.
Potom mi vrátili zreparované šaty, ktoré na sebe nosím od narodenia a vyzliekli z izolácie. Dvere sa za mnou ticho zacvakli.
Vo vrecku som si odnášal čas. Teraz mu akosi viac rozumiem.