Môj dobrý kamarát Fero v poslednej dobe chodieval smutný. Ani poriadne som to neregistroval, veď kto sa v dnešnej dobe usmieva? Skôr ma upútal veľký šál. Nenosil ho ako všetci ošaletí okolo krku, ale omotal si ním hlavu.
- Čo to stváraš, Ferino? - hodil som naňho otázku priamo na našej krásnej ulici. - Hráš sa na niečo extra?
- Na nič sa nehrám. Schovávam.
- Ako schovávaš, veď ťa vidím.
Odhodlal sa, strhol si z tváre šál. Trochu ma hodilo dozadu, to moje estetické cítenie. Pokoj nachádza iba vo väčšej vzdialenosti od Fera.
- Vidíš? Aha, bradavica.
- Fuj, máš pravdu.
- Vyrástla mi z ničoho nič. Prečo práve mne?
- A to mala vyrásť na lavičke pred domom? Ľudia sú nositeľmi bradavíc. Fero, daj si ten šál. A najlepšie zrobíš, keď si ju dáš odfiknúť.
Od nadšenia nad východiskom ma skoro objali. Fero a bradavica. A bolo to také jednoduché riešenie. Čo nechcem, dám preč.
A tu nastal zlom v jeho príbehu. Možno by to všetko prebehlo hladko a v tichosti, no Fero je tlčhuba a začal sa po ulici chváliť, že mu narástla bradavica a on si ju dá odstrániť.
Pokojná ulica sa zmenila na mravenisko. Všetci sme sa vyrojili vonku. Dokonca aj stará Hlaváčka, ktorá už plánovala zomrieť, no odohnala smrť, aby mohla riešiť Ferovu bradavicu.
- Čo je vás do toho? Je to moja bradavica.
- Pomaly, Fero. Žiješ na našej ulici, tak tvoja bradavica je aj naša bradavica. Prečo sa jej chceš zbaviť?
- Len sa na mňa pozrite aký som škaredý. Zavadzia mi. Ja ju nechcem!
- Fero, koľkí z nás majú bradavicu? Tak si váž dar, ktorý si dostal.
- Lenže ja neviem, čo sa pod ňou skrýva. Môže mi poškodiť aj zdravie. V mojom veku a mať bradavicu.
- Fero, uvedom si, - to som sa do toho vložil aj ja s novým názorom na jeho problém, - my sme tolerantná ulica, rešpektujeme, že ju máš a nedovolíme ti ju zlikvidovať.
Fero plakal, my sme sa usmievali, boli sme šťastní, že sme Ferovi aj proti jeho vôli zachránili bradavicu.
Odvtedy Fera nevídam. Pravdepodobne sedí doma so svojím šťastím. S bradavicou.