Prinútil som neter Zuzanku, aby mi skontrolovala hlavu. Neživím toľko vlasov, aby to bola robota na celý deň. Zahlásila, že tam nič nemám.
Myšlienkami som sa hneď odtúlal do detstva. Nazdávam sa, že vtedy nebolo dieťaťa, ktoré by nedostalo vši. Najčastejšie v škole, aj keď doteraz mám predstavu, že do školy sa chodilo nachytať niečo iné. A tiež to mal človek dostať do hlavy.
V čase detstva mi hlavu zdobili čierne vlasy. Vtedy som začul to tajomné slovo, ktoré vyletelo z úst mojej mamy: - Preboha, to sú hnidy!
V okamihu som si predstavil, že sú to miesta, kde mi hnije hlava. A pri výkriku: - Vša! Aha, aj druhá. - Ma obchádzali mdloby. Zdalo sa mi, že ma zožerú a ráno v posteli nájdu prázdne pyžamo a pred posteľou opustené papuče.
Nebolo to až také zlé. Bolo to horšie. Žil som, ale očistná procedúra bola strašná. Neexistovali také sofistikované prípravky ako dnes. Hlavu mi natreli niečím, čo odporne smrdelo. Ten smrad behal so mnou, kde som sa len pohol. Keď to nepomohlo a zvyčajne nezaberalo, nastupovala radiálna fáza. Holiaci strojček.
Kedysi bola holá hlava hanbou a znakom, že dotyčný má vši. Raz mala aj sestra. U nej hanba rástla s dĺžkou vlasov, o ktoré prišla. A deti v škole, tie čo vši už dostali spolu s tými, ktoré na vši ešte len čakali, vytvorili múr, z ktorého vystreľovali posmešky a urážky. Ťažko sa žilo s všami na hlave.
Zaujímavé na tom je, že človek, ktorý dostane vši, stráca u ľudí na úcte a je vystavený posmechu a ponižovaniu. Všetci hneď odhalia, čo má na hlave.
Takisto dlho netrvá odhaliť človeka, ktorý v hlave nenosí nič. Dokonca ani len vši sa naňho neulakomia a predsa sa mu nik neposmieva a keď je dostatočne drzí, majú ho ľudia aj v úcte.