Objektívne treba priznať, že navštíviť úrady ho okrem srdca vydurila aj manželka. Ferino je nepriebojný typ človeka, no iba do okamihu, kým ho niekto nenahnevá. Ešte nenavštívil úrad, kde by nezhodil ovčie rúno.
- Dobrý deň, - opatrne začal, - mám dobrého priateľa, ktorý je nevládny. Potrebuje pomoc.
- Prečo neprišiel sám?
- Hovorím, že nevládze. Ani na nohách sa udržať, nieto chodiť.
- Prečo vy? Nemá rodinu?
- Nemá. Ja sa tak trochu považujem za jeho rodinu.
Úradníčka si ho premerala. - Človeče, to akože vy nemáte svoje starosti?
Fero si pošúchal bradu. - Veľa mi v živote pomohol. Teraz, keď nie je schopný sa o seba postarať, tak mi nedá, nechať ho v tom samého.
- Hm, a čo ako od úradu chcete?
- Príspevok. Potrebuje vitamíny, tabletky, špeciálnu stravu.
- Kde bol zamestnaný?
- Nikde. Celý život robil u mňa, ale nie za peniaze, podotýkam. Dával som mu jesť a aj u mňa prespával.
Úradníčka si Fera premerala ponad okuliare. - Svedomie hryzie, hejže?
- Nehryzie.
- Koľko má rokov?
- Počkajte... okolo osemdesiatky.
- Dôchodok poberá?
- Nie. To by mal?
Úradníčka obhrýzala koniec ceruzy. - Musíte vypísať žiadosť, dokladovať príjmy, posudok od lekára...
- Pomaly, moja zlatá, na tie papiere zabudnite.
Žena pokrčila plecami. - Tak vy zase zabudnite na pomoc od štátu.
Fero vybuchol. - To ho radšej skántrim. Aspoň sa nebude trápiť.
Žena niekam telefonovala. Potom sa na Fera usmievala. Potom sa dvere rozleteli. Potom vbehli policajti. Potom Fera zbili, lebo sa bránil. Nakoniec ho nútili, aby sa priznal k plánovaniu vraždy.
- Vy by ste čo na mojom mieste spravili? Je starý, nevládny, kvária ho choroby. Už ani nešteká, ani chvostom nevrtí.
Pustili ho. Fero vie svoje. Stať sa nevládnym nie je med lízať. Nakoniec ho potešilo, že je človek a nie zviera. I keď ani to nie je veľká výhra.