Báchorky (fejtón)

Autor: Milan Čarňanský | 11.3.2013 o 7:00 | Karma článku: 16,54 | Prečítané:  853x

Dávno som zabudol na to slovo. Pripomenuli mi ho deti. Od susedov. Rodičia potrebovali odísť na celý deň a ich dvaja potomkovia lietali v neistote, kto sa o nich postará. Sused mi bol ukradnutý, ba aj nesympatický, no pre susedu mám slabosť.  

Urobil by som pre ňu všetko, čo jej vidím na očiach. Alebo aj niekde inde. Jednoducho, som slaboch a na svoje slabiny zvyčajne doplatím.

Deti sa mi javili ako tuctové; dáte im najesť, zo seba to dostanú už samé, minúty a hodiny pri nich položíte na lopatky televízorom alebo počítačom.

Kruto som sa však mýlil. Vo všetkom, okrem toho, že sú deti, aj keď i o tom som začal pochybovať. Ocitol som sa v zúfalej situácii a pri predstave, že dlhé hodiny strávim najprv u požiarnikov a potom na polícii spisovaním zápisnice, mozgové bunky zapracovali.

Pankharti krpatí boli znudení životom. Musel som im podhodiť kosť, po ktorej by chňapli. Po čase som objavil lúč záchrany. Rodičia im nikdy nerozprávali rozprávky. Logické, lebo sused celé dni presviedčal cudzie peniaze, že im najlepšie bude na jeho bankovom konte a suseda až so zúfalstvom v očiach zachraňovala schránku, v ktorej bola ukrytá, a do ktorej sa neprestajne zahryzával čas.

Chcel som ich namotať na rozprávku. Chvíľu som hrabal v pamäti, lenže mám svoj vek, pamäť sa používaním prederavila a čuduj sa svete, všetky rozprávky z nej vypadli. Zostal len jeden skutočný príbeh, ktorý ma dojímal aj po rokoch.

A tak som tým capartom rozprával o krajine, v ktorej sa ľuďom žilo ťažko. Rozhodli sa to zmeniť, zvrhli vládu a do novej si vybrali jedincov spomedzi seba, ktorí im sľubovali len lásku, zaprisahávali sa, že nikdy svoju moc nezneužijú, odstránia kriminalitu, korupciu, všade budú sedieť nie straníci ale odborníci, išli dokonca tak ďaleko, že na zasadnutia vlády sa dopravovali hromadnou dopravou, zrušili si rôzne privilégia. Zopár z nás verilo, že podstúpili plastickú operáciu a dali si zväčšiť uši, aby počuli požiadavky ľudí.

Hovoril som, spomínal, do očí sa mi tisli slzy dojatia, iba deti na mňa hľadeli ľahostajne. Potom ma zahrnuli otázkami. Chceli vedieť ako sa to skončilo. Musel som sa priznať, že koniec je v nedohľadne. Dosť ich zaskočilo, že príbeh má reálny základ.

Keď na nich spadla informácia, že touto rozprávkou bolo nakŕmených pätnásť miliónov ľudí, domáhali sa psychiatra. Pre mňa.

Práve v tom okamihu sa do vzduchu vznieslo slovo báchorka. Vo vzduchu lietalo aj pohŕdanie. Prihodil som k nim svoje sklamanie. A poznanie.

Pravdepodobne sme boli poslednou naivnou generáciou, ktorá bezvýhradne verila báchorkám. Dnešné deti sú už iné. Tak nám treba.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nechcú dať očkovať svoje deti. Na nete sa radia, ktorý lekár ich za to nenahlási

Za odmietnutie očkovania je pokuta 331 eur. Vlani ich hygienici udelili 690 za vyše 39-tisíc eur.

PLUS

Ako hlboko je v kauze eurofondov namočená SNS a ako Smer

Smer sa nemôže tváriť nevinne.

KOMENTÁRE

Pavol sa oženil s Vladimírom. Obrúčku nosia s trémou

Jemma si brala svoju priateľku a Pavol priateľa.


Už ste čítali?