Park v sebe skrýva budovu Reduty, rozpadávajúci sa Pamätník oslobodenia, najvyššiu kostolnú vežu v strednej Európe, staré gaštany a lipy, štrkové chodníky, lavičky, na ktorých striedavo vysedávajú vtáky a ľudia.
Blížil som sa k nemu z nohy na nohu, kamienky pod podrážkami topánok vyhrávali zvučku krokov, nikoho som nechcel vyplašiť. Vtáky však zbalili svoj pár krídel a odleteli. Miro mal priveľa tašiek, zostal.
Pozoroval ma a bol pripravený. Ukázal som mu dlane a úsmev. Kašľal na ne. Neveril. Oslovil som ho krstným menom. Lovil ma medzi odumretými bunkami pamäte. Neoživil ani jednu. Pripomenul som mu, že kedysi som chodil k ním domov. Hrávali sme na jeho gitare.
Pri hudbe mu zrak preladilo z durovej do molovej polohy. Zapálil si cigaretu a dychtivo mi rozprával, ako je hudba preňho všetkým, s kým a kde hrával, a kde a s kým ešte mohol hrať. To posledné bola len náplasť na život, ktorý mu zostal.
Neľutoval sa, nevyťahoval, iba rozprával aké má dni. Sedeli sme na lavičke, okolo nás si voňavá jar vyzliekala sukňu a sťahovala blúzku, neďaleko skupinka mladých ľudí pila víno, chlapci otvárali dievčatá, tie sa piskľavým smiechom zamykali.
Miro mi rozprával, ako si musí po noci ukrývať veci do kanálov, aby mu ich neukradli, ako dostane drobné peniaze, jedlo, oblečenie, bitku. Tú zvyčajne od opitých výrastkov, ktorí si takto spestrujú nočné túlanie mestom.
Cez trávnik k nám kráčali piati, ktorí sa odtrhli od dievčat a vína. Miro prestal rozprávať. Bol v strehu. Preskočilo to aj na mňa. Chlapci zastali a zvažovali. Určite ich zaskočila moja prítomnosť, zatrúbili na ústup, jeden však vzdoroval a vykročil k nám.
Zastal pred Mirom, roztvoril päsť. – Dnes mám narodeniny.
Mince presedlali z jeho dlane do Mirovej. – Ďakujem, pane. Všetko najlepšie.
Poďakovanie malo noblesu, i keď sa strácala pri nečakanom geste chlapca. Z tohto stretnutia som nakoniec vyšiel ako hlupák. Chlapcovi som nezablahoželal a ani mu neprejavil obdiv.
