Dokonca som v rozpakoch, keď si kladiem otázku, kedy sme sa prvýkrát stretli. A mal by som to vedieť, keďže som nikdy okolo neho neprešiel ľahostajne. Hm, vyzerá stále rovnako; kamenná tvár, tmavé oči, klobúk nasadený hlboko do čela, zabalený do čierneho obleku.
Naše stretnutia boli z mojej strany plné emócii. Zakaždým mi zovrelo hrdlo, dych sa skrátil a vzduch sa rozdrobil na malé bubliny, ktoré som zúfalo chytal a pregĺgal. Neustále som sa potil, triasla sa mi brada, pery, kolená stratili pevnosť. Aj keď som vydal hlas, bolo to skôr chrčanie, občas koktanie, nikdy súvislá reč.
Najzaujímavejšie na tom je, že k týmto prejavom nikdy nebol očividný dôvod. Chlap ani raz na mňa nezaútočil, nevyhrážal sa mi, k ničomu nenútil. Mlčal a pozeral. Že nebol z kameňa viem, lebo sa znenazdajky zjavoval a aj rýchlo zmizol.
Snažím si spomenúť na naše prvé stretnutie. Viem nabetón, že prichádzal už v detstve, no naše stretnutia sú prekryté časom, rozmazané. Čo si dobre pamätám, že chodil za mnou do školy, keď som mal odpovedať a nenaučil som sa. Bol pri všetkých vylomeninách a nielen v mladosti. Neodpustil si, aby nebol pri každom zlomovom okamihu môjho života, to viem presne. Často si prisadol ku mne do auta, tiež bol za mnou v nemocnici. Pred operáciou presedel na kraji postele celú noc. Keď som sa zotavoval, už sa neukázal.
Práve vtedy som mal jedinečnú príležitosť spýtať sa ho: kto je, prečo za mnou dolieza, že mi to ide na nervy, lebo sa furt rozsypem a už to nie som ja. Škoda, že som šancu prepásol, keď sme si boli najbližšie.
Verím, že raz sa prekonám, zastavím ho a položím mu tie otázky a on sa potom už nikdy neukáže.
Do tej doby budem starostlivo pozorovať každého muža v klobúku.