Vyhoďte ich z kola von

Autor: Milan Čarňanský | 27.12.2017 o 7:30 | (upravené 28.12.2017 o 10:09) Karma článku: 7,50 | Prečítané:  2142x

Určite ešte máte v čerstvej pamäti predvianočný zhon, keď kroky ľudí smerujú do nákupných centier rozžiarených blikajúcimi svetlami, dychtivými tvárami.

Centier, z ktorých sa na vás valí hudba plná lásky a sviatočnej atmosféry, kde vám tá sladkosť vojde do vlasov, prilepí sa na viečka a šaty a vy ju ešte zopár dní zo seba zmývate, až kým zase nezískate svoju kožu.

Tiež som zapadol do nákupného ošiaľu a predieral sa medzi telami a nákupnými taškami, ktorých bolo minimálne raz toľko ako ľudí. V tom zmätku ma zaujala scéna, keď ochranka vyháňala dvojicu chlapov. Bezdomovcov. Nepotrebovali mať našitú hniezdu na kabáte. Mali na sebe ošúchané nie najčistejšie oblečenie, tváre oholené, trochu zapáchali a v rukách zvierali nákupné tašky. Ale ani doklady z pokladne pre nich neboli vstupenkou a museli z kola von.

Tak som vymenil na topánkach špičky za päty, nákupnú horúčku ( u mňa len zvýšenú teplotu) za zvedavosť a pridal sa k nim. Boli viac sklamaní ako nahnevaní. Mali peniaze, mali potrebu nakúpiť si, no chýbalo im niečo, aby mohli medzi ľudí. Bol som viac nahnevaný ako sklamaný. A nechápal som. Do obchodov chodia ľudia škaredí, pekní, mladí, starí, ženy aj muži, i deti, stačí ak majú peniaze. Donedávna som si myslel, že obchody sú zvyškami ideálov Veľkej francúzskej revolúcie – sloboda, rovnosť, bratstvo – v nakupovaní.

Strata týchto revolučných myšlienok ma zaviedla až na miesto, kde bezdomovci prespávajú. Dokopy sa dali štyria. Len preto, aby si vytvorili ilúziu domova. Mali tam postele, stôl, pec, rádio, potraviny, psa, mačku, čisto. Nemali žiadny alkohol, chýbalo aj teplo a pocit istoty, že ich odtiaľ nik nevyženie.

Sedel som s nimi. Rozprávali sme sa, medzitým si vyzdobili stromček, chystali kapustnicu. Pomaličky sa predo mnou vyzliekali aj zo siedmej kože. Zaujímalo ma, nie prečo sú na ulici, ale prečo existujú trochu inak ako ostatní ľudia bez domova. Kedysi chľastali všetci štyria. Ako dúhy. Videli z blízka, ako im postupne zomierali kamaráti, priateľky, súrodenci. Vo vlastných výkaloch, keď z nich vytekala krv. Dostali strach. Strach ich postavil na nohy.

Možno si naivne nahovárali, že keď nebudú piť, ľudia ich vezmú medzi seba. Nestačilo. Potrebovali existovať aj na papieri. Zbierali a odkladali euro ku centu a vybavili si doklady totožnosti. A stále verili, že zmenia svoje životy. Lenže reťaz rúk v kole zostala pevná.

Brali akúkoľvek prácu. Až zistili, že vyspelá spoločnosť je spoločnosťou kást. Neboli indickí nedotknuteľní, zostali len slovenskí bezdomovci. Kasty nad nimi im dali prácu a keď chceli plácu, odišli s holým zadkom a zodratými rukami. Na Slovensku sa dá zarobiť aj takto.

Radšej zbierali staré železo a stretnutia s inými ľuďmi. Občas zájdu do mesta aj so psom. Aby videl aký je svet. Psovi je hej. Skoro vždy sa pri nich zastavili milovníci zvierat. Prihovorili sa psovi, pohladkali ho, obdivovali, nakúpili granule, odišli. Pes utešene priberá. Asi už vedia, že je rozdiel medzi psom a človekom. No na psa za to nezanevreli.

Je to zvláštne, akú silnú túžbu byť medzi ľuďmi bez hviezdy bezdomovca na klope kabáta majú. Nezdieľam s nimi ich vieru, ale budem im držať palce, aby ich niekto pozval a oni sa zasa ocitli v kole, kde sa tancuje, ale kde sa aj tak ľahko vyhadzuje. A kam v konečnom dôsledku patria.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Vymáhači dlhov: Ľudia sa spamätávajú, až keď ich dáme na súd

Základom je komunikovať, pretože ak si človek myslí, že po vynechanej splátke opäť zaplatí a nič sa nedeje, mýli sa.

EKONOMIKA

Evita sa zbavila stratového vydavateľstva. Spôsobom, aký využil aj Bašternák

Spisovateľka zrušila svoje vydavateľstvo.


Už ste čítali?