Milan Čarňanský
Muž v klobúku
Stretávame sa už dlhé roky. Mal by som povedať, že sme dobrí známi. No nemôžem. Vlastne ho ani nepoznám. Vždy si zachovával odstup a ani ja som sa do zblíženia nehrnul.
Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Stretávame sa už dlhé roky. Mal by som povedať, že sme dobrí známi. No nemôžem. Vlastne ho ani nepoznám. Vždy si zachovával odstup a ani ja som sa do zblíženia nehrnul.
Viem, že zemepisný koniec sveta neexistuje. No, aby nás neudusilo nekonečno v priestore, tak si niektoré miesta zvykneme označovať ako konce sveta.
Stretli sme sa v parku, ale mohli aj kdekoľvek inde. Nebol problém ho nájsť, nenosil kľúče od žiadnych dverí. Takže som ho mohol kedykoľvek vyhľadať, na rozdiel od ľudí, na ktorých mám telefónne číslo, emailovú aj poštovú adresu.
Nie som odborník na sny, netuším, odkiaľ sa zoberú, sníva sa mi zriedka, ale čo si pamätám, tak všetky sny mali v sebe prvky hrôzy. Rovnako ako rozprávky pre deti.
Neviem, či ste si niekedy predstavovali ako vyzerajú výčitky svedomia. Ja ich vidím ako také malé modré potvorky, ktoré majú odpornú tvár, strapaté vlasy, chudé telíčko a v ruke zvierajú nôž alebo sekeru. Neviem, prečo sú modrej farby, ale viem, prečo sa zjavujú.
Nech mi nik nehovorí, že nemá syndróm sysľa. U každého z nás je rozvinutý inak, každý lipneme na niečom inom. A tak hrabeme ku sebe.
Starú známu pravdu, že človek je spoločenský tvor si naplno uvedomíme, keď sme odtrhnutí od okolitého sveta a vrhnutí do izolácie.
Podľa mňa nie je na svete nič ľahšie ako niečo stratiť. Pri strate sa vždy jedná len o krátky okamih, a to čo nám patrilo je preč.
Nie, nebudem hovoriť o takom, na ktorý keď nasadnete a roztočí sa na plnú rýchlosť, začne vám byť zle od žalúdka. Na tomto, o ktorom hovorím, zvyčajne cítite únavu.
Existujú ľudia, ktorí za každú cenu musia porušiť dohodnuté pravidlá, normy, zásady. A v ich konaní nie je nič revolučné. Jednoducho nedokážu zaujať iný postoj.
Zmizol sneh, topánky rozhadzovali moje kroky po holej zemi a oči hľadali jamky. Nenašli ani jednu. Možno aj preto, že je okolo nás priveľa betónu a asfaltu. Možno že aj pre niečo iné.
Verejne sa priznávam k úchylke už len preto, že som presvedčený, že každý z nás nejakú má. Ibaže nám chýba odvaha o nich verejne hovoriť. Moja je vybočením z normálu, vlastne ako každá úchylka. A aj preto nemusí byť okolím akceptovaná.
V letných mesiacoch sa v nás prebúdzajú kočovné gény po predkoch. Na dovolenke mám rád, že čas je ukrytý v cestovnom kufri, priatelia aj nepriatelia zostali ďaleko a každé putovanie má v sebe ukryté niečo nečakané.
Z okna kancelárie, ktorá je na šiestom poschodí, mám výhľad na námestie, na strechy budov na druhej strane, dá sa dovidieť až na zimný štadión a aj na sídlisko v južnej časti mesta.
Nezáleží, kedy k tomu príde, u niekoho sa to stane skôr, iní oň príde vo vyššom veku. Dôležité je, že nás ten okamih poznamená na celý ďalší život.
Dnešná doba je charakteristická aj tým, že riziko na nás číha na každom kroku. Zvykli sme si, že občas narazíme, aj keď sme s tým už nepočítali. Aj preto túžime po chvíľach pokoja.
Ani prečo som začal, ani prečo som skončil. Akurát viem, že koniec prišiel v ten istý deň, ako mi zomrel otec. V ten deň som si naložil na plecia dvojnásobné bremeno.
Nikdy som neobľuboval upratovanie, aj keď sa určite nájdu ľudia, ktorým nevadí a dokonca vo veľkom upratovaní sa priam vyžívajú. Mňa také čaká vždy na začiatku januára.
Nech si hovorí kto chce čo chce, predvianočné obdobie jednoznačne patrí darčekom, tak ako obdobie Vianoc patrí láske k najbližším. A darčekom.
Neustále ma svrbela hlava. Bol som doma, nič ma neobmedzovalo v tom, aby som sa škrabal. Potom som si spomenul na vši. Hlava svrbela intenzívnejšie a aj som sa po nej začal škrabať ako o závod.