Milan Čarňanský
Strach z peňazí
Ten strach mám. Neviem, či to niekto zažil, teraz nemám na mysli strach, keď má človek málo peňazí a bojí sa, že príde aj o ne. U mňa je to opačná fóbia.
Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Ten strach mám. Neviem, či to niekto zažil, teraz nemám na mysli strach, keď má človek málo peňazí a bojí sa, že príde aj o ne. U mňa je to opačná fóbia.
Spoločnosťou neustále rezonuje téma eurovalu. Nie som ekonóm, nemám fundovaný názor. Som len súčiastka súkolia národného hospodárstva, európskeho hospodárskeho priestoru, svetovej ekonomiky. Súčiastka, ktorá sa kedysi pokúšala zaútočiť na ekonomiku štátu.
Každá správa, ktorá je o smrti, sa stáva nepríjemnou. O to bolestnejšia je, keď ide o blízkeho človeka. Celý život žijeme s vedomím, ukrytým kdesi vzadu v hlave, že raz to príde, no keď neďaleko od nás vypustí smrť ľadový dych, zostaneme znovu zaskočení.
Tohoročná dovolenka mala čudný priebeh. Mohlo sa pod to podpísať viacero vecí, jedno však viem určite, môžete si dovolenku naplánovať do najmenších detailov, ktoré do seba dokonalé zapadajú, jediné čo nenaplánujete je počasie. To vystrčí prst a vašu dokonalú stavbu zhodí ako nič.
Bol to bláznivý nápad, ktorý sa mi vypomstil tým, že mi nastavil zrkadlo a ja som videl hlupáka, ktorý zaspal dobu. Pôvodne som nemal v pláne poslať žiadny telegram.
Mám za sebou vydarený víkend. Zdalo sa mi, že som ho prežil plnohodnotne. Chvíľu som o tom bol aj presvedčený. Nechápem, prečo zdanie dokáže skoro vždy podkopnúť nohy.
Je až zarážajúce ako rýchlo plynie čas. Okolo každého človeka sú od narodenia ľudia, na ktorých si zvykol a než si to stihne uvedomiť, tak sa tí ľudia povytrácajú. Zmenia sa na kus popraskanej fotografie, či na spomienkové puzzle.
Žijeme hektickú dobu. Je pre ňu príznačné, že na nič nie je čas. A z nedostatku času sa pokojne môže stať, že stará žena vylezie na strom. Na prvý pohľad nezmyselné spojenie.
Je to také zvláštne slovo. Najprv človek nechápe, čo znamená, keď pochopí, nestihne si to ani poriadne uvedomiť a už sa ukazujú jeho nové významy. Kým som neprišiel do Litmanovej, nevedel som o ňom zhola nič. Priznávam, že som toho nevedel aj oveľa viac.
Herci sa stávajú súčasťou nášho sveta väčšinou sprostredkovane cez média alebo divadlo. Je však dosť ľudí, ktorí majú medzi hercami priateľov a tak ich poznajú aj z tej druhej stránky. Ako študent som sa aj ja stretával s Jožkom, členom pobočnej scény Divadla Jonáša Záborského v Spišskej Novej Vsi.
Väčšinou sú pätníkmi prvé lásky, ulica, na ktorej človek vyrastal. Sú to kamaráti, školská lavica, dokonca to môže byť impresia obyčajného dňa, dátum z pamäte zmizol, zostali iba vône, ktoré poletovali vzduchom, teplo, ktoré slnko vyžarovalo a niečo nedefinovateľné pod jazykom. Jedným z mojich pätníkov je Jano Maxim, krčmár mojej mladosti.
Na ulici sa človeku pritrafí všeličo. Ja som sa napríklad zoznámil s jednou ženou, aj keď také niečo nezvyknem robiť. Aspoň nie často. V tomto prípade som nedokázal odolať.
Chcem písať o prežitých Vianociach. Je na to akurátny čas. Neviem si predstaviť, aby som v decembri písal o letnej dovolenke. To veru nenapíšem. Aj z dôvodu, že som na žiadnej nebol.
Možno sa týmto odhalím ako úchylák, ale aj tak to na seba bonznem. Často rozmýšľam o živote a najradšej na pohreboch. Nehovorím, že preto chodím na pohreby s nadšením, no už keď som tam, neudržím sa.
Súrne som zháňal pero. Nemohol som žiadne nájsť. A pritom doma máme pier plno, no ani jedno nefungovalo. Nevdojak som si spomenul na školské časy, keď mi konečne dovolili vymeniť atramentové pero za večné.
Pred týždňom sa vo mne prebudili nostalgické žľazy. Prišla nečakane, ako len nostalgia dokáže prísť. Spúšťacím mechanizmom bol dátum v kalendári.
Mám rád 1. november. Nielen preto, že v tento deň je pracovné voľno. Mám ho rád aj preto, že nezačína sekundu po polnoci. Je iný, lebo sa rodí niekoľko dní dopredu.
Takto pred mesiacom som na blog napísal článok Zápcha. Posledný. Nie, že by sa mi nechcelo písať, ibaže som sa k písaniu nemohol dostať. Kvôli zápche.
Naše stretnutie bolo vyslovene náhodné. Nezdržiaval sa ostychom, cudzou tvárou. Rozhodil predo mnou sieť, v ktorej sa zmietal jeho život. A ukázal mi ho tak prirodzene, že som sa do jeho rozprávania bez odporu prepadával.
Patrím k tým nemnohým ľuďom, ktorí okúsili pocit odvrhnutia. Vlastnými rodičmi. Je to bolestivá skúsenosť aj preto, lebo ľudia fungujú na princípe, že keď zlyháva každá spoločenská pomoc, ochranné krídla rodiny sú roztiahnuté stále.