Milan Čarňanský
Obaly
Minule sa na mňa ako kavka vrhla pesnička Ivana Mládka Zobali vrabce, zobali. Nie preto, že by som mal túžbu bliakať do sveta o nenažratých vtákoch, skôr preto, že sa mi pod nohy priplietol igelitový obal.
Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Minule sa na mňa ako kavka vrhla pesnička Ivana Mládka Zobali vrabce, zobali. Nie preto, že by som mal túžbu bliakať do sveta o nenažratých vtákoch, skôr preto, že sa mi pod nohy priplietol igelitový obal.
So Slovenskou poštou sa zrážam už od polovice januára. Posledný týždeň sa jej vyhýbam z vyčerpania.
Pravdepodobne sú rôzne dôvody vzniku komplexov. Môžu byť vrodené, ale väčšinou sa na nás nalepia, keď sme už na svete. Nech je to tak či tak, môžeme si všimnúť, že v poslednej dobe enormne narastá počet ľudí, ktorí trpia menejcennosťou.
Cez víkend som bol znásilnený zájsť na nákup do hypermarketu. Za námahu som dostal bonus – stretnutie s milovníkom.
Každé poriadne mesto má svojho šarhu. Aj Spišská Nová Ves je poriadne mesto. Otázne je, aký je šarha.
Dnes prestalo pršať. Vybehol som k Hornádu. Možno to vyznie cynicky, ale nezabudol som na udicu.
Pri slove pohotovosť človeku zvykne ako prvá napadnúť lekárska. Aj mne. Cez víkend som si však uvedomil, že existujú aj iné: pohotovostné služby pre poruchy vody, kúrenia, plynu, hasičská pohotovosť, letecká, určite aj železnice majú svoju, tak ako je banská záchranná služba. Ja som si v priebehu dvadsiatich štyroch hodín vyskúšal dve.
Odpadky nám znepríjemňujú život, napriek tomu že ich tvoríme. Je to taký nenápadný záškodník, niečo ako nádor. V tichosti rastie, až jedného dňa si priznáme, že nás požiera a už nie je pred ním úniku. Z dlhodobého hľadiska nie veselé vyhliadky.
Jedným z hrôzostrašných pocitov, ktoré ma zvyknú prenasledovať, je pocit keď sa do pľúc nedostáva kyslík, tie zúfalé pokusy nabrať do seba aspoň za hrsť vzduchu. A nezáleží pritom, či vás kyslíka zbavujú cudzie ruky, uväznenie vo vydýchanom priestore, či choroba. Ale určite záleží na tom, aby vás nikto neškrtil z nesprávneho rozhodnutia.
Svet je preplnený životnými príležitosťami, katastrofami, baktériami, nádejami, zúfalými výkrikmi a poplatkami. Možno som vymenoval veci, ktoré spolu nesúvisia, no napriek tomu sú. A nemuseli by byť. Napríklad poplatky.
Nikdy mi nevadilo byť iným. Dokážem sa zmieriť s tým, že som krajší ako moji známi. Tiež sa vnútorne vyrovnám s tým, že neviem spievať ako oni. Svoje nedostatky si priznávam na rovinu. Iné je, keď mi ich niekto druhý vyhodí na oči a takto vykáže z lepšej spoločnosti. Ako mBanka.
Moja mama je na svoj vek stále energická a húževnatá. Nemal som žiadne výčitky, že zostala v dome zabalená do deky a s tancujúcou protézou v ústach.
Pod nedobytnou pevnosťou si nepredstavujte hrad, zámok, vojenský objekt, či novostavbu ohradenú vysokým plotom. Do tejto kategórie sa vojde aj verejná inštitúcia akou je nemocnica a s ňou aj jedno zo základných práv – právo na lekárske ošetrenie.
Naozaj niekedy stačí iba malý okamih a niečo, čo bolo vzdialené, sa priblíži na dosah ruky a čo bolo neskutočné, sa odrazu zmení na krutú realitu.
Či si to priznáme alebo nie, v každom z nás drieme zviera, ktoré zabíja. Otázkou je, či dokážeme v sebe pud zabijaka potlačiť alebo nie.
Už je to raz tak, žijeme teraz, dobu si vyberať nemôžeme. Je nám súdená a my sa jej musíme podriadiť. A naviac, tento súbor rokov sme si honosne označili ako moderný vek. Chválime sa ním s učebnicou histórie pod pazuchou, ako sme vyspeli.
Možno to znie neuveriteľne, ale v predvianočnom čase som sa ocitol v džungli. Neviem, či to nevyznelo pyšne. Ak mám byť úprimný, džungľa na mňa pôsobila skôr stiesnene.
Cestoval som vlakom. Vo vlaku zbožňujem jesť a čítať. Cesta ubiehala normálne, až kým si do kupé neprisadli dvaja dôchodcovia. Zo začiatku som si ich veľmi nevšímal, lebo sa mi výborne čítalo.
Je to skutočne tak. Slovenská hydra sa po troch rokoch umelého spánku preberá k životu. Väčšine ľudí je to ľahostajné. Ale vtáky od radosti tlieskajú nožičkami a ryby, ako je u nich bežným prejavom, zaryto mlčia.
Neplánoval som a predsa zažil. V sobotu dopoludnia. Neviem, čo ma viac zaskočilo. Či samotný akt zmŕtvychvstania alebo moment, že som si niečo také vôbec musel priznať. Nie každému je to dané. Mne sa to stalo asi preto, že som bol na správnom mieste a s určitými predispozíciami.